Dramatický  text 3000 ľudí Júliusa Brač  – Ivana z roku 1934 bol jeho prvotinou a dôležitou kvapkou, ktorou prispel do vôd práve sa formujúceho slovenského divadelníctva. Pri jeho písaní mu ako smerodajný bod, s ktorého vychádzal slúžila robotnícka vzbura v Krompachoch v roku 1921, no svoj dej zasadil do amerického prostredia. Študenti bratislavskej VŠMU výberom tohto, dnes už smiešne naivného textu chceli asi postihnúť dnešnú neľahkú spoločenskú situáciu a možno predostrieť jedno z východísk.

Predstavenie 3000 ľudí sa začína pompéznou znelkou filmového štúdia 20th century Fox a predznamenáva tak dramticko – režijný zámer pojať text ako multi-žánrovú filmovú koláž z tridsiatych rokov. Dej inscenácie sa odohráva počas jedného dňa v hoteli Esplanade, kde pre zúriacu ekonomickú krízu chovajú 6 kusov ošípaných a 6000 nezvaných hosti z ríše hmyzu. Minimalisticky pojatú scénu hotelovej haly tvorí recepčný pult, neveľký látkový gauč a stojan s deň starými novinami. Kruhový pôdorys haly je obkolesený vyvýšeným polkruhovým schodiskom, v ktorého strede sú dvere do hotelových izieb. Zdareným inscenačným prínosom oproti textovej predlohe je postava samotného autora Juliusa Barča – Ivana (Lukáš Dóza), ktorý spoza svojho písacieho stroja - nechýbajú pri ňom gýčovite spisovateľské rekvizity ako šálka s kávou a popolník s nedofajčenou cigaretou – sleduje dianie na scéne. Ten postupne predstavuje charakterové vlastnosti hlavných postáv, nachádzajúcich sa v scénických poznámkach a tiež sa zapája do hereckej akcie, keď v jednotlivých nosných replikách osvetľujúcich jeho povahu zastupuje danú postavu, ktorá ju prednáša. Vzniká tak vzdialený model divadla na divadle a divák má možnosť čiastočne hlbšie spoznať tohto významného slovenského dramatika.

Samotný príbeh sa zdá  byť akousi dobovou realistickou moralitou alebo z dnešného pohľadu utopickým riešením hospodársko-ekonomickej krízy, ktorá ma ďalekosiahle sociálne následky. Do mesta v raných hodinách prichádza milionár John Fenton (Marián Viskup), ktorý by pre miestnych mohol byť potencionálnym záchrancom krachujúcich lanhattských oceliarni. Ich zatvorením by o miesto prišlo 3000 ľudí a nastala by sociálna katastrofa, dnes nám známa zo slovenských „hladujúcich dolín“. Nepriaznivú situáciu sa rozhodne vyriešiť redaktor denníka Večerný šíp John Fenton (Peter Brajerčík), no jeho dva pokusy – jeden apeláciou na milionárove city a druhý radikálnym riešením s rozpadajúcim sa revolverom v ruke – sa končia neúspechom. Ostáva mu už len spolu s mladým inžinierom Higgisom (Juraj Ďuriš), zastupujúcim záujmy robotníkov, prijať bolestivú skutočnosť a nejako sa s ňou vysporiadať. Prichádza však nečakaný obrat a žiadaný americký happy end, keď sa milionár (osvietený snáď rukou prozretelnoti) rozhodne oceliarne odkúpiť a zachrániť tým robotníkov.

Režisérka inscenácie Adriana Totiková sa snažila nabúrať miestami uspávajúcu monotónnosť realistického dramatu filmovými etudami, v ktorých sa zrkadlili prvky grotesky, muzikálu a gangsterského filmu. Tento zámer sa ukázal byť nie príliš funkčný, pretože neosvetľoval príbeh, neposúval ho do vyšších významových sfér, ale iba mlhavo dokomentoval predošlé udalosti. Vizuálne pôsobivo vyznela etuda, počas ktorej sa na javisko dostávajú všetky postavy a v rýchlom pohybovom slede znázorňujú filmové plynutie času, venujúc sa svojej dennej rutine – milionár chytá ryby, redaktor s cigaretou v ústach robí kľuky, poslíček sa nemotorne trapy s kuframi. Naopak etuda kde Peters priznáva Higginsovy svoj raňajší zámer, keď sa pokúšal s milionára dostať  300 000 dolárov, toľko potrebných na záchranu oceliarni, zostáva veľkým otáznikom. Pozostávala zo sekvencovaných scénických obrazov, počas ktorých herci menili nehybné pozície na javisku. Tieto fotografické momentky akoby ani nesúviseli z dejom a vyzneli do prázdna.

Inscenácia stavala na hereckých výkonoch, z ktorých asi najviac oslnilo pojatie Exekútora (Martin Šalacha), ktorý svojím napätým úradníckym výzorom a kronerskou mimikou, či hlasovou intonáciou pripomínal nostalgický obraz Jožka Púčika. V predstavení jeho postava odľahčovala nezáživné scény a svojou nemotornosťou bavila publikum. Je evidentné, že k vytváraniu postáv bolo pristupované zo všetkou precíznosťou. Vo vypätých situáciách dokázali herci presvedčivo demonštrovať svoje emócie a ich celková spoluhra sa podobala ľahko plynúcim swingovým rytmom.

Autori inscenácie 3000 ľudí zrejme chceli na javisku reflektovať práve prebiehajúcu svetovú finančnú krízu, no neviem či si pre tento účel vybrali príznačný text. Skeptickým okom ekonóma si možno len ťažko predstaviť, že by nadnárodné spoločnosti presadzujúce svoje zaujmi cez politické špičky, prejavili sociálne cítenie a podporili hrdzavejúci slovenský priemysel. Posolstvo doliehajúce k nám z inscenácie, teda  že nádej zomiera posledná a vždy sa nájde nejaký „kúzelný deduško“, ktorý švihom zázračnej paličky všetko nápravy, vyznieva prinajmenšom humorne, ak nie absurdne. Na koniec už len zostáva pridať výstižný citát profesora dr. Libora Vodičku, ktorý z ťažkým povzdychom preniesol po vzhliadnutí predstavenia „Mam dojem, že jsme stále mysleli, že tu vyrůstá generace kriticky myslících lidí a oni zatim vyrostli buržuové s holým zadkem."

Komentáře k článku

Nový komentář