Javisková  poézia bez slova

Na javisko prichádza konferencier, nahodilo oblečený do čierneho fraku, aby obecenstvu predstavil pomerne exotický súbor Art Stage SAN z Južnej Kórei. V krátkosti nás teda oboznamuje s dejom, no zásadný problém nastáva, keď príde rad na mená tvorcov inscenácie Dallae´s Story – sú proste nezapamätateľné, ako sám tvrdí. Koho si zobrať v rýchlosti na pomoc? Jasnééé... predsa maminku, tá vie všetko! Volá sa teda medzimesto - Ostrava, kde maminka práve nakupuje a popri menovaní krkolomných mien, tiež informuje, že mlieko zlacneli na 9.90,- Kč. Divák sa však názov obchodnej siete nedozvie, nakoľko je skrytá reklama v divadle striktne zakázaná a tak je odkázaný nakupovať za bežnú obchodnú cenu. Čo už... Snáď mu to vynahradí nadchádzajúci divadelný zážitok z predstavenia.

Tvorba kórejského súboru sa vyznačuje prepracovanou prácou s bábkami, ktorá sa prelína s hereckou akciou a vznikajú tak jedinečné javiskové obrazy, ktorých snový charakter je dodatočne umocnený nonverbálnym poňatím inscenácie. Veľký dôraz je kladený na hudobnú zložku, ktorá nielenže dokresľuje, ale je tiež jedným z hlavných nositeľov významu. Precíznym skĺbením všetkých troch nosných zložiek/činiteľov vzniká ucelené divadelné dielo, ktoré si nekladie za dôraz pôsobiť na intelekt, ale skôr sa k divákovi prihovára skrz jeho emócie.

Režisér inscenácie Jo Hyunsan sa spolu zo svojimi hereckými kolegami a bábkohercami rozhodol spracovať bolestné téma kórejskej vojny, rozdeľujúcej demilitarizovanou zónou kedysi jednotný národ na dva nepriateľské tábory. Úvodná scéna je tvorená dvoma natiahnutými špagátmi, na ktorých visia opraté prestieradlá s detskou bielou košieľkou. V popredí javiska je umiestnená silueta stromu a rovnako na zadnom horizonte, ktorý tvorí natiahnutá biela plachta, je svetelným leitmotívom zobrazené prostredie prírody. Divák sa tak ocitá v idylickom svete kórejského vidieku, kde za ľubozvučného štebotania vtákov a jemnej rezonancie gitarových strún, dochádza k ostýchavému dvoreniu mladého páru. Herci sa nadnesenými spomalenými gestami a výraznou mimikou blížia k pantomíme. Ich prejav je však zrozumiteľný a ľahko čitateľný.

Po vzájomnom zblížení  sa mladého páru je herecká akcia vystriedaná prácou s maňuškami (maňáskami) nad natiahnutými plachtami, ktoré menia svoju funkciu zdelovaciu na funkciu praktickú. Počas jednotlivých výstupov maňušiek, ktoré sú personifikáciou mladého páru, je plynutie času znázornené zmenou ročných obdoby. Na jar sa im v zavesenej siluete domu narodí malé dievčatko, ktoré sa cez leto zo svojím otcom učí rybárčiť a na jeseň zase chytá do sieťky vážku, zatiaľ čo mamička oberá jablká z jablone. Príchodom zimy sa sál vnorí do šera a na zadnom plátne žiary mesačná luna. Dievčatko s otcom stavia snehuliaka, no ich (posledná) šťastná chvíľka je pretrhnutá zlovestným revom sirény a následnou vojenskou vravou blížiacich sa bombardérov, ktoré zhadzujú plody ľudskej krutosti na nevinné a neznáme obete.

Od tohto okamžiku sa nemení  len život samotných protagonistov, ale tiež inscenačný  prístup tvorcov. Scéna zostáva prázdna a výrazne sa začína narábať zo svetlom a svetelnou projekciou. Kruté obrazy osamotenia jednotlivých členov rodiny sú striedané metaforickými, ktoré zrkadlia ich najvnútornejšie túžby po opätovnom sa stretnutí . Silne emotívne pôsobí rozdelenie rodiny. Za osvietenou plachtou je tieňohrou hercov znázornené násilne odvlečenie muža ozbrojeným vojakom, ktorého obrys sa neustále zväčšuje a naberá nadľudské rozmery vojnovej mašinérie. Muža sa snaží zastať jeho manželka, no voči hlavni, namierenej na jej tvár zostáva bezradná a musí sa poddať. Ďalej sme svedkami ako otec na fronte zastrelí neznámeho vojaka a nervovo sa zrúti, pretože sa stal súčasťou nezmyselného vraždenia. Pri vedomý ho drží  len spomienka na domov a rybačku s jeho dcérkou, s ktorou prostredníctvom predstav pláva na veľkej bielej rybe. Akonáhle spomienka doznie, ozve sa výstrel, vojakmi v druhej svetovej vojne volaný tiež ako tichý, pretože je osudný. Otec padá na zem mŕtvy.  Matka sa v následnej scéne ocitá na úteku pred nepriateľskou armádou, snažiac sa zohnať obživu pre svoje dieťa. Vyhladnutej a smädnej jej z batôžku vypadnú červené črievičky, ktoré jej daroval manžel pri dvorení. I ony ju navracajú do minulosti. Držiac ich v pevnom zovretí, osvetlená rozptyľujúcim sa bodovým svetlom, začne nežnými pohybmi tancovať v priestore a za jej chrbtom po plátne padajú kvetné lupene. Ozve sa však siréna, ktorá ju vytrhne zo zasnenia a žena sa opäť musí pobrať nevedno kam.

Posledná scéna nám predstavuje malé opustené dievčatko, sirotu. Je to bábka podobná tým z japonského bábkového divadla – Bunraky, teda ohybná v končatinách a dokonca i v prstoch, ovládaná dvoma bábkohercami (v Bunraky sú to traja), ktorých vzájomná spolupráca musí byť dokonale zosynchronizovaná, aby sa docielilo žiadaného realistického pohybu. Bábkoherci predviedli svoj um, nakoľko pred očami divákov povstala ilúzia skutočného dievčatka hrajúceho sa na dvore. I ono sa v spánku opätovne stretáva zo svojou mamičkou a obživnutým handrovým psíkom, ktorý je vedený iným bábkohercom. Spolu trávia šťastné chvíle v objatí a hraní, opojený neskonalou láskou medzi matkou a jej dieťaťom. Každý sen sa však raz skončí a bábka zo vzlykom precitne. Sálou sa začne rozliehať smutný detský spev, počas ktorého si bábka sadá a v ruke zviera svojho psíka. Ožiarená bodovým svetlom je postupne opúšťaná i svojimi bábkohercami a za jej chrbtom sa začnú premietať, ceruzkou maľované obrázky jej rodičov a spoločné rodinne momentky. Obraz tej najkrutejšej ľudskej samoty, samoty dieťaťa, staticky sediaceho na podlahe, obkoleseného temnotou je natoľko emotívny a city drávajúci - slečna sediaca predo mnou si pretiera oči, zatiaľ čo ja sa snažím prehltnúť hrču v krku a nerozplakať sa. Hudba doznieva a sál ostáva temná.

Komentáře k článku

Nový komentář