Spílání publiku (Čierny Peter v rukách recenzenta?)

Verbálne divadlo bez deja, založené na replikách. Zo sály nikto neodišiel. Potlesk znel približne päť minút, ďalšie minúty doznieval. Prečo? Akoby niekoho zaujímalo, čo herci na javisku hovoria. Akoby niekoho zaujímalo, čo herci na javisku predstavujú. Zaujíma niekoho divadlo? Nie je to foma televízie s tým rozdielom, že do divadla sme nútení prísť? Často zaspávame, áno, áno, strácame pozornosť, nesústredíme sa. S týmito a mnohými inými otázkami pracuje inscenácia skoro dve hodiny. Napriek nulovému deju a herectvu zo sály nikto neodišiel. Potlesk znel približne päť minút, ďalšie minúty doznieval. Prečo?

Vpredu javiska stoja drevené laty v tvare kvádra. Dĺžkou siahajú skoro až po strop, šírkou zaberajú viac ako polovicu scény. Inak všade prázdno. Svetlá divadla zhasli, konštrukciu osvietilo žlté svetlo, hra začína.

Traja muži, do pása vyzlečení, vstúpia do kvádra. Stoja, rozpávajú. Badať medzi mini rozdiely. Predsa len mizanscéna! Dvaja rozprávajú s nadšením, tretí unudene predvádza spoločné gestá. Oblečie sa. Znak odporu. Prichádza žena. V černi hlbokého javiska zahaľuje prsia tričkom. Vzniká situácia, v kotrej hrajú dvaja proti dvom. Komici verus vážni herci. Za chvíľu toto puto pretrhne ďalšia zahalená hruď. Posledná sa bráni, skúša meniť mechanický tón hlasu, ktorý používajú kolegovia, ale márne. Kto vydrží vzdorovať väčšine? Nasledujú repliky, reč, a tak ďalej. Občas, v dobrom slova zmysle, vyruší vtip, poznámka, či vyzlečenie jedného z hercov. Je nahý až na kožu a topánky. Nahota na javisku je len ďalšia diskutovaná téma, ktorej sa predstavenie nevyhýba. V inscenácii nemá žiaden zmysel. Miera expresie teda bola vyhrotená už na začiatku. Interpretácia môže znieť: dali sme to tam, no a čo?! Je to nový text, treba búrať konvencie a experimentovať. Herci pokračujú v mixe slov, ktoré divák hneď zabúda. Niekedy prechádzajú do role divákov, pozerajú na publikum, idú na krátku pauzu vypiť si kávu. Vrátia sa obelčení jednotne. Čierna zimná čapica, okuliare, tričko, nohavice. Vtipkujú o hercoch i kritikoch. „Minimalistická scéna... Herec výborným výkonom dominoval predstaveniu... Funkčné kostýmy“.

Prešla podstatná časť hry, nič podstatné sa nestalo. Charaktery, prehovory postáv nie je možné chápať inak ako jeden celok. Pohyb v kvádri, mimo neho, okolo ľudí. Kroky, reč. Prvé prebudenie prichádza, keď osoba stojac v kvádry vyslovuje mantrické (ne)zmysly. Bočné svetlá začnú blikať, najprv jedno po druhom, ku koncu jedno cez druhé. Drevo fosforeskuje. Pridáva sa žena kričiaca do megafónu. Po chvíli znova holý muž. Význam? Je to paródia na nezávyslých umelcov, hlásiacich sa k neziskovej práci. On naopak vtipkuje o rôznych divadelných cenách. Na zdôraznenie extrémneho postoja nafarbil svoje telo červenou farbou. Burcuje ostatných urážkami, nakoniec pred nimi uteká. Vracia sa akoby nič. Použije uterák, oblečie telo, prichádza hlavné prekvapenie večera. Spílání publiku. Hanlivé slovné spojenia hádzané do publika. Z jemnejších k tvrdším, nepríjemným. Približne 15 minút, na konci ktorých herečka lezie po sedadlách medzi divákmi. Kto jej príde do cesty tomu povie tvárou v tvár, nos proti nosu, kto je zač.

Inscenácia akoby zámerne chcela divákov uspať. Oddýchnutý človek vníma lepšie a tu ide predovšetkým o koniec hry, ku ktorému všetko smeruje. Balancovanie medzi prechádzaním z hereckých postáv do dramatických osôb, rušenie priestoru divák-herec, skúmanie vzruchov, ktoré nastanú – toť hlavné ciele predstavenia. Opäť záleží, aký typ diváka ste. Vyzlečenie hercov na scéne, pejoratívne vety, zapájanie publika do hry, nonsens. Možno najľahšie nápady ako sa zavdačiť. Možno aj preto také ovácie.
 

Potlesk však nekočí. Herci majú sekery, kladivo, motorovú pílu. Rozrežú drevený kváder na malé kúsky. Ak počas inscenácie niečo predstavoval, tak to bola budova divala... Divadlo nie je mŕtve, je zničené! Ospravedlnením publiku sú salámy a pivo, ktoré herci podávajú.

Komentáře k článku

Nový komentář