Mystifikovaná
 

Mníchovská dohoda je ponímaná ako prelomový dejinný bod, ktorý je škvrnou na československých hrudiach. Aké by to však bolo dnes, keď by sa už v rok podpisu zrušila? Spolu s realizátormi predstavenia nie je vízia vôbec vzdialená.
Divadlo Vosto5 nám predstavuje metódu liečby Mníchovského komplexu. Na zjednodušenie tematiky používa teleshoppingový spôsob komunikácie, mapu Československa z '38 roku, „náhodného diváka“ a pár psychologických hračiek. Prijme publikum túto hru?
 

Inscenácia začína vtipne, ale po pauze pokračuje rozoberaním vážnej historickej state. Medzi divákmi sa to vlní, očakávame, kedy sa smiešne narážky vrátia, a tak sa trochu zo zotrvačnosti smejeme. V rôznych tóninách, intervaloch. Ide o premyslenú ponuku inscenačného tímu, alebo o nedourčenosť cieleného významu predstavenia? V šapitó väčšina publika vydržala. Vypočuť si celý bojový scenár vysnenej bitvy smerujúcej k víťazstvu Československa nad nemeckou ríšou. Jednoducho militantne psychologická fantasy hra o človeku a jeho komplexoch. Divadlo sa nás zmyslovo dotýka. Prehnanosťou. Zveličovaním.
 

Úvodné výstupy patria podpichovaniu dvoch „frontmanov“. Nadväznosťou svojej hry pripomínajú začiatky dua Lasica a Satinský. Reagujú na seba rezko, bystro, dopĺňajú vtipom i nedostatky, ktoré sa počas zrýchleného rozhovoru objavia. V hranej improvizácii, hereckom aranžmá pracujú so všetkými dostupnými prostriedkami, a teda aj so vzhľadom. Fyzicky sa líšia len trochu. Jeden je vyšší a chudší, hlavu má posadenú na dlhšom krku. Prisudzuje sa mu rola cynika, pragmatika, pozorovateľa a mysliteľa. „Edward“ Beneš. Druhý, z nami sledovaného tandemu, je astenikom. Na tvári má strnisko, je to svetlejší typ. Hlavný šéf liečby, rozhodný, presvedčený o svojej veci. Plynulosťou spoločných skečov vytvárajú dojem, že hra sa nemusí už nikam posúvať. A predsa sa o to tvorcovia pokúsia a rozvrhnú po javisku päť dychtivo jednajúcich hercov.
 

Veď úloha znie vyliečiť celý národ. Je nutné vylosovať jedného zo zástupu 99,9999 % Čechov trpiacich mníchovským komplexom. Vyvoleným sa stáva Petr. „Hlas ľudu“ neschopný zbaviť sa komplexu ani po viacerých terapeutických sedeniach. Ako herec dostáva krásnu úlohu. Tú, ktorú zastával Ladislav Smoljak v Divadle Járy Cimrmana, keď predstieral hereckú neobratnosť, aby oživil fiktívnu civilnú profesiu. Predstavenie tak provokuje, zahráva sa s ilúziou ilúzie. Pozeráme sa na divadlo alebo sme súčasťou potmehúdskeho výskumu, kde nie sú žiadny reálni herci? Budeme po posedí v šapitó psychicky zdravší?
 

Liečba smiechom, dalo by sa povedať, alebo gauč, stôl, mapa, stoličky. Zjednodušený priestor pre uzdravovacie mizanscény. Kostýmy sa premieňajú zľahka. Civilné oblečenie sa prostredníctvom malých náznakov mení po prestávke v úplné vojenské uniformy. Dochádza k už spomínanému zvážneniu témy, pridaniu faktov. Publikum je však humorom inscenácie ovplyvnené natoľko, že sa smeje aj na pasážach, ktoré by v inom kontexte ľahostajne prešlo či na ne vážne pritakalo.
 

Skladba Edvarda Griega V jaskyni kráľa hôr z Peera Gynta dramatizuje priebeh výskumu a zjednocuje tvar inscenácie. Časté použite slučky nahratej na základe hlavného leitmotívu sa však počas dvojhodinového predstavenia významovo vyprázdňuje. Pridŕžanie skladby v tej istej rovine a jej finále vypustené do hľadiska sa ukazuje ako spôsob, ktorým je možné publikum znova uchvátiť.
 

Stačila očisťujúca sila smiechu na zacelenie médiami drásaných rán? Bude jednoduchšie nevracať sa myšlienkami do krívd minulosti? Kto vie. Ľudský nadhľad, ktorý inscenácia ponúka, borí prázdny priestor medzi nedokončenými scénami. Tým, že sa vysmieva zaradzovaniu ľudí a národov do farebných magnetiek na mape, posilňuje vedomie znášanlivosti.

Komentáře k článku

Nový komentář