Sliepočka. Capko. Bohuslav Reynek à la Don Quijote à la NoD

Tretia časť projektu Jana Nebeského a Egona Tobiáše na tému európski literárni hrdinovia. Tentokrát v spojení s výtvarným umením. Konkrétne grafikami Bohuslava Reyneka z cyklu Don Quijote tvorených technikou suchej ihly. Príbeh o nekonvenčnej dvojici pána a jeho sluhu, ktorí sa vypravia na dobrodružnú cestu, aby získali česť a slávu potulných rytierov. Menovite: NoD a Sancha, alebo ak chcete Bohuslav a Suzanne.

Prelínanie života básnika a grafika s udatným rojkom. Chvála bláznovstva. A mnoho mnoho slov a mnoho mnoho stránok rozložených na javisku, rozvešaných na šnúre. Získavajúcich ráz relikvie. Slová. Pohltili sme sa v nich a oddali sa lyrickosti scénických obrazov. Chvála scénografii naplnej prenesenými významami.

Dvor. Vyskladaný z roztrhaných kníh a zhora ohraničený visiacimi žiarovkami v obale nesúmerne rozbitých pštrosích vajíčok. Na ľavo od neho hrá dvojčlenná kapela. Na gitare Joe Karafiát zo zoskupenia The Plastic People of the Universe a na bicom koni Pavel Fajt. Bicí kôň? Jedná sa o konštrukciu bicích nástrojov zostrojených do tvaru hojdacieho koníka pre dospelého chlapa. Dosky. Pružiny. Drsné kovové tvary. A neuveriteľne pôsobivý zážitok. Rajtovanie na koni vydáva špecifický mechanický zvuk, ktorý sa stáva pozadím pre reálne bubnovanie. Okrem toho, jeho chvost je vyrobený z úzkych plechových prúžkov, ktoré súznejú v škrabľavo príjemný tón. Bubnovanie celým telom. Vzrušujúce. K dômyselnému rytierskemu boju hrá španielska a bluesová hudba. Herečka tancuje v rytmoch bolera.

Ako inak sledovať výtvarné umenie na divadle než, že mu dáme priestor vystúpiť v okamihoch? Precíznosť uloženia dekorácií na kuchynskom stole. Vytvára sa množstvo „zátiší“. Dotiahnuté pohyby hercov. Žena krája cibuľu na doštičke. Obraz. Muž sa opiera o stôl a zaspávajúc nechytí do úst podávaný chlieb, ale zahryzne do vzduchu. Obraz. Použitie rekvizít v hereckej akcii. Nod si prispôsobuje kusy alobalu. Odrazu má striebristé fúzy a bradu, také dlhé ako legendárny Don Quijote. David Prachař neostáva pri náznakovej charakteristike. Začne capkovsky poskakovať a neustále graduje napätie spojené s duševnou roztrieštenosťou roly. Štylizuje hlas, filozofuje. Rád by odišiel na výpravu, a to na chrbte svojej sliepočky. Lucie Trmíková. Roztomilé oslovenie je doplnené vizuálizáciou. Na scéne sa nachádzajú asi pol metra vysoké štylizované zvieratká. Hračky.

Od cesty z „domu“ ho delia ony. Slová o divadle. Improvizačná monologická konverzačka. Šikovný herec sa pýta, a zároveň si odpovedá. Smeruje svoju reč naozaj k nám divákom? Alebo len hrá? Nový obraz o ukecanom chlapíkovi. Mužovi, ktorý sa odváži poslať publikum domov. (Když se nudíte, tak klidně běžte domů. Svobodná vůle, ne?) Zasmejeme sa, pretože porušil hranice. Vyhnal nás a o to viac čakáme, že bude nasledovať niečo veľmi dobré. Niečo len pre zasvetencov. Herci nám otvárajú bočné dvere do rodinného príbehu. K porozumeniu inscenačného diania je nutné poznať aspoň základné Reynekove reálie. Vysťahovanie z vlastného statku počas nemeckej okupácie v '44 a v '48 zoštátnenie. Smrť manželky, poetky. Práve tieto informácie dodávajú umelcovi donkichotovský rys. Charakterizujú ho ako zneuznaného bojovníka. Toho, ktorý sa búri proti neviditeľným, vyšším inštanciám.

Improvizácia spojená s detailnou prácou s rekvizitou. Zvládnuté pohyby. Jasné vymedzenie pohybu v rámci scénického priestoru. Použite kostýmov naznačujúcich slabú sociálnu skupinu. Žena v tmavomodrom silonovom plášti, biele bodky, prichádza s nákupným vozíkom. Ten sa transformuje na detský kočík, v ktorom manželka môže chlácholiť zmäteného manžela. Povie mu básničku. Čo iné zostáva dvom básnikom než slová? A keď sa aj tie odmlčia ostáva už len „bla, bla, bla, bla“ etuda. Vtedy sa herci nielen rozihrajú, ale dôjde aj k zmene mužovej nálady. Z vozíka vystupuje s jasnejšou mysľou.

Biela múka. Rozsypaná na projektore. NoD do nej prstom kreslí oblok s kvetmi. Tvárami? Naivná detská kresba. A predsa tak podobná skutočnému Reynekovmu dielu. Čierny kostýmček a ružový klobúčik ako kostým manželky. Obkladá ležiaceho muža navlhčenými stránkami z kníh. Na jeho tele sa tak tvorí papierové brnenie. Slová na všetkých údoch. Žena si prekvapivo jeden papier privlastňuje. Spraví v ňom dierky na oči a nos a priloží si ho k tvári.

Zisťujeme, že nebožkou je ona. Na záver vášnivý tanec páru, a potom kapelu doplní Prachařova hra na saxofón.

Ak tak ako NoD hľadáte spanilú Dulcineu, môžete svoju túžbu z časti naplniť. Okumilý projekt Studia Damúza prináša kúsok tej neuchvatiteľnej princeznej. V hre hercov, v živej hudbe, v tanci, v réžii. Nebeský môže mať v inscenácii aj takmer hluché miesto. A tá potvorka pridá predstaveniu na pravdivosti.

Komentáře k článku

Nový komentář