TR Warsava a zahajovacie predstavenie festivalu
 

Generačná rodina žijúca v jednoizbovom byte a s ňou i spomienka na predvojnové Poľsko, boj o prežitie v sociálnom systéme dnešného Poľska a cesta smerujúca k zbaveniu sa poľskej súnáležitosti. Tri aspekty predstavenia Medzi nami v pohode, ktoré som mala možnosť zhliadnuť ako prvé na tohtoročnej Divadelnej Nitre.

Vzťah babičky, matky a dcéry navodzuje atmosféru rozporov plnej krajiny, kde ľudí spája len očakávanie "znovupríchodu" druhej svetovej vojny. Každá zo žien si pod týmto pojmom však predstavuje čosi iné. Starká má v pamäti bombardovanie Varšavy, matka sa snaží šetriť, aby nič, čo by sa počas okupácie mohlo použiť, nepadlo mimo stôl a dcéra, neveríaca babičkyným historkám, si vizualizuje vojnu ako slečnu odenú v svetlých farbách. Postavy nepotrebujú mená, ich rozmer súvisí s generáciou, ktorú zastupujú, pričom babička s dcérou sa prepájajú a v dievčati je tak možné zobraziť odraz babičkinej mladosti. Text Doroty Masłowskej nie je však len intímnym pohľadom do izby jednej rodiny. Autorka sa snaží zachytiť Varšavu v jej plnosti, a to i zobrazením kypiaceho šoubiznisu, ktorý vymedzuje metropolu Poľska od jeho ostatných častí. "Úspešní" obyvatelia Varšavy sa medzi chudákov, ktorí sa snažia zachovať si existenciu, dostávajú prostredníctvom televízneho programu. Masłowska si vyberá zcudzovacie prostriedky a vpúšťa do sveta svojej drámy filmového režiséra, herca, televíznu moderátorku a vzorne upravenú diváčku. Od polky predstavenia sa už nedívame na vtipné nažívanie slabej sociálnej triedy, ale na citlivý film z prostredia životom skúšaných Varšavanov.

Vo vnútri drámy sa tak začne odohrávať zvláštny druh výsmechu. Autorka sa smeje svojej koncepcii, a zároveň je zrejmé, že ju zámerne poníma ako formu ironického klišé. Rodina sa odsúva zo svojho nedostačujúceho "chýbajúceho" priestoru, znázorneného spoločnou izbou do ľavého kútika rampy. Uvoľnila tak miesto pre televízny program, pričom ho z času na čas komentuje. Humor, ktorý sa tu odohráva, by sa dal charakterizovať ako cielená trápnosť. Napríklad herec prichádzajúci z pravých dverí do televízneho štúdia predstiera neobratnosť a gestikuláciu prehnanými pohybmi. Posun vtipu v inscenácii, teda od toho základne ľudského, keď sa rodina smeje na svojej biede k posmievaniu sa na hlúposti celebrít, mení dynamiku predstavenia. Živá nálada sa mení na tragicky statické čudovanie sa.

Inscenácia nepracuje s vykladaním významov, pretože téma ktorú používa je všeobecne známa a rozoberaná. Scény sa prelínajú v bodoch, kde sa mení atmosféra. Nielen v postavách a ich náladách, ale i v spôsobe, ktorým sa snažia realizátori útočiť na diváka skrz svetelnú scénografiu. Tri lichobežníkové steny vytvárajúce imitáciu izby sú nasvietené striedajúcimi sa agresívnymi farbami. Keď sa okolo ich obvodu pohybuje najmladšia členka rodiny, kreslí na ne virtuálnu bielu čiaru. Dievča má navyše obuté tenisky s kolieskami na opätku a rýchlosť zjavovania sa obrysu nás divákov upriamuje na pominuteľnosť okamihu, v ktorom sa spolu s predstavením práve nachádzame. Táto scéna nie je tak dramatická ako topiaci sa ľad Laurie Anderson, ale i tak v snahe zviditeľniť čas a priestor v ich prieniku zanecháva rovnaký pocit, hoci sa čiara na stene stáva len momentom a nie celým rámcom inscenácie.

Úlohu ohraničovať predstavenie má režisér, ktorý postáva ako karikovaný tieň za presvetlenou stenou zadného prospektu. Má však moc spôsobiť, aby bolo medzi nami všetko v poriadku? Aby sa film skončil tendenčnou srdcervúcou scénou, kde zistíme, že rodina, na ktorú sme sa dívali kvôli bombardovaniu, ani nevznikla?

TR Warsawa prišla na Nitru s funkčnou postmoderne ladenou produkciou. A výberom súčasnej mladej autorky, tak sprostredkovala divákom kus angažovaného divadla zameraného na snahu pochopiť ľudskosť a porozumieť Poľsku skrz vizuálne obrazy.

Komentáře k článku

Nový komentář