Johannes Urzidil, nemecký píšuci spisovateľ, priateľ Kafky, Broda, či Werfela, je autorom divadelnej predlohy Weissensteina. Zameriava sa na existenciálne problémy - životnú beznádej, lásku a smrť. Vytŕha ich z medzí konštatovania a rozpráva o nich ako o komplikovaných problémoch, ktoré sa nevyhnú detailnej analýze.
Divadlo Komedie prinieslo na festival inscenáciu plnú dezilúzie, ktorá vyjadruje obraz nešťastného ľudského myslenia. Nesebavedomý Weissenstein (Jiří Černý, Martin Finger, Stanislav Majer), pripomínajúci Frankensteina - intelektuála je od začiatku na pochybách zo všetkého, čo sa okolo neho deje. Príčinou smútku môže byť jeho hydrocefalus, odlúčenie od spoločnosti alebo smrť ženy, ktorú miloval.
Weissenstein je rozdelený do troch, rovnako odetých postáv. Každý z troch Weissensteinov nesie určité vlastnosti a názory, ktorými sa jeho osobnosť v jednej chvíli dopĺňa a uisťuje a v ďalšej zas spôsobuje nedorozumenie. Sú si vzájomne nápomocní pri vyjasňovaní problémov, ale aj rozporuplní v okamihoch rozhodovania.
Scénografia vytvára dojem malej prvorepublikovej obývacej izby. Priestor v sále je zmenšený lomeným paravánom, umiestneným do šikma. Z otvorov v ňom všetci traja vychádzajú na javisko. V závere inscenácie, keď Weissenstein umiera sa zvyšní dvaja pri svojich rohoch paravánu zbavujú hydrocefalu, ako aj rovnakého líčenia a oblečenia. Po smrti sa naša roztrieštená duša zjednotí, alebo ostaneme úplne sami?
Z mizanscén sa dozvedáme, že scény s Irmou, či Filoménou (Ivana Uhlířová) ako ju nazýva Weissenstein sa odohrávajú mimo priestory bytu. Opakujúcim prvkom inscenácie sa stáva Červená kravata s bielymi bodkami, ktorú Karlovi daruje práve Filoména. S pomocou jej postavy do inscenácie preniká motív ustáleného „kravatového“ života. Jeho život s Vlastou (Dana Poláková) je v protiklade s Filoméninou nevinnosťou, láskou a naivitou.
Odkrytý klavír vedľa dverí podporuje myšlienku toho, že hlavná postava odkrýva svoje duchovné „vnútornosti“. Na kvetovanej pohovke umiestnenej vľavo vedľa malého stolíka, sedí Vlasta, žena ktorá miluje Weissensteina. Nepôsobí ako jeho manželka, prezentuje sa skôr ako prostitútka. Po tom, čo sa sama uškrtí kravatou stúpa jeho pocit viny a umiera pri nej, ako keby ležal na jej hrobe.
Kostýmy sú nenápadným doplnením osobnosti v kombinácii so spoločenským postavením. Weissensteinovia nosia rovnaký oblek, ktorý podtrhuje ich vážnosť. Ich biele obtiahnuté spodky z nich však vytvárajú bizarné postavičky. Filoména má oblečené obyčajné modré dievčenské šaty, ktoré z nej vytvárajú typ.
Hudobná zložka vytvára atmosféru; opakovanie troch výrazných tónov na začiatku a na konci pôsobí znepokojujúco. Najprv evokuje očakávanie veľkého dramatického konfliktu, a keď zaznie v závere, dotvára pocit monotónnosti a stavu nemennosti aj po smrti. Spev Jany Šrajerovej Vébrovej prináša do filozofických monológov Weissensteina pátos, štipku nádeje. Zjednocuje myšlienky a stáva sa nadzemským prvkom - anjelskou komentátorkou ako aj anjelom smrti.
Vzhľadom na tématicky sa prelínajúce filozofické otázky a prehovory hlavnej postavy nie je vytvorený priestor na dramatický konflikt. Jemná dynamika predstavenia z hlasnejších dialógov, či vtipov jedného ja k druhému vo veľkej sále štúdia zaniká a predstavenie sa tak stáva len monotónnou výpoveďou.
Johannes Urzidil/David Jařab – Weissenstein. Réžia, scéna, dramatizácia David Jařab, preklad Božena Koseková, hudba Ivan Acher, kostýmy Kamila Polívková. Písané z predstavenia 24. septembra 2011 na festivale Divadelná Nitra.