Ráno vstávame spolu so svojimi notebookmi. Kým si my umývame oči v spoločnej umyvárke, oni sa rozohrievajú. Vieme, že nás čaká ešte viac ako pár znakov textu, ktoré spoločnými silami nakoniec pribúdajú ako autá na neďalekej hlavnej ceste.
Festivalový pondelok sa začína a my kráčame po skoro vyprahnutom Svätoplukovom námestí. Po víkendom divadelnom jarmoku už neostali ani plné odpadkové koše, ani detské tvorivé dielne. Divadelná atmosféra, detský krik, hudba od neznámej kapely sa vytratila a ostala už len v našich spomienkach na populárne otočné koleso pre škrečka, veľkého ako človeka, na ktoré pred divadlom stálo vždy veľa záujemcov.
Po zaokrúhlení a odoslaní sa vraciame na internát, aby sme zaliali žalúdky čínskymi polievkami. Chodníky nás dovedú k aule UKF na Dánsko-Švédsky film, Submarino.
Dvaja bratia v dospievajúcom veku možno štrnástich rokov sa snažia postarať o svojho malého brata, pretože matka je alkoholička. Neznesiteľný plač malého dieťatka ignorujú pomocou hlasnej hudby a alkoholu. Na druhý deň je dieťa mŕtve.
Svojim hrozným detstvom nie sú predurčený na zmenu, skôr naopak. Podliehajú drogám a alkoholu, snažiac sa spríjemniť si každodenné trápenie sa so životom. Mladší brat sa snaží postarať sa o svojho syna Martina predajom drog. Starší pomáha kamarátovi z ulice, o ktorom sa dozvedáme, že býval jeho švagor. Obom sa nedarí, skončia vo väzení, kde mladší pácha samovraždu. Tesne pred ňou sa stretnú a ich oči sú sklenené od nevytekajúcich sĺz – scéna ako na seba kričia spoza mreží by sa dala nazvať dramatickým vrcholom filmu. Starší sa priznáva k zločinu preto, lebo chce vedieť, čo je s jeho bratom a tým sa aspoň na chvíľu zachraňuje.
Ich herectvo je chladné, s vnútorným prežívaním. Odráža sa na strhaných tvárach prostredníctvom ich pohľadov s kruhmi pod očami. Film sa však nesnaží pôsobiť ako drsná naturalistická výpoveď, zakrvavenú ruku staršieho brata vidíme len v krátkych okamihoch. Sústredí sa na emócie predchádzajúce bolesti a potom na tie, čo po nej nasledujú.
Smutne odchádzame vrhnúť sa do víru ďalších predstavení. Absolvent, Médea, Poľovnícke scény z Dolného Bavorska. Medzitým krátky časový úsek na zjedenie chleba a paštéty.
Podliehame divadelnej bubline, nevnímame realitu. Vracia nás do nej až skoro polnočná wifonka, ktorou zakončujeme náročný deň. Divadelný festival aj ľudí bez režimu donúti ísť spať skoro, pretože ráno robí deň aj bez Granka. To nie je len tak, ráno vstať a písať! Opakujúcimi sa prvkami sú recenzia, jedlo, predstavenie. A tak dookola. Žeby disciplína? Už si začínam zvykať.