Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre vystúpilo na festivale s predstavením Absolvent. Predlohou sa mu stalo divadelné spracovanie filmovej verzie románu Terry Johnsona. Pamätníci kultového snímku by mohli povedať, aký význam malo premietanie The Graduate v čase začínajúcej sexuálnej revolúcie. Ako však pôsobí tento jednoducho podaný príbeh o vzťahoch na dnešného mladého diváka? Ide ešte stále o zbavovanie sa zvyškov tabuizovaných tém alebo hravé inscenovanie našich každodenných zážitkov? Prichádza s predstavením nemoralizujúci pohľad do všetkej tej zmätenosti dospievania?

Dej sa odohráva v prostredí zbohatlíckej spoločnosti. Benjamin práve dokončil školu ako jeden z najlepších študentov, čaká ho za to netradičná odmena. Chtivá Mrs. Robinson sa ho pokúša zviesť a chlapec na telesnú hru pristúpi. Pomer končí v čase, keď sa Ben zamiluje do Elaine, dcéry Robinsonovcov. Rozpor v komunikácii s rodinou a rovnako postavenými autoritami nastáva v momente, keď chlapec prednáša prosbu o ruku svojej milej, a zároveň sa úprimne doznáva k aférke s jej matkou. Vedomie čisto fyzickej kontinuity, ktorá vo vzťahu k pani Robinsonovej prebiehala, mu dáva vnútornú voľnosť uvažovať o záležitosti s nadhľadom a neuznáva tak výčitky, ktoré mu rodina prisudzuje. Nenechá sa odradiť a bojuje o ženu, do ktorej je zamilovaný až do krajného momentu, ktorý znázorňuje spoločný útek z Elaininej svadby.

Scéna, celá pokrytá bielou rozstrapkanou vatou, pravdepodobne so syntetickým vláknom, vyvoláva dojem mäkkosti. Miesta, na ktoré si máte chuť ľahnúť a uvoľniť sa. Hľadisko je rozmiestnené na tri strany zatiaľ, čo štvrtú stenu tvorí zvýšené pódium s kapelou. Mechanizmus zložený z troch zasúvacích kruhových prstencov tvorí ústredný bod hracej plochy. Počas predstavenia sa premieňa na obriu tortu, posteľ, sprchu, recepčný pultík, striptérsky stôl. Zároveň pri všetkých scénach evokujúcich milovanie sa Bena s pani Robinsonovou, sa prstence zasúvajú tak, aby sme my diváci nič nevideli. Atmosféru týchto intímnych zážitkov dokresľuje jemná jazzová melódia a zatemnenie sály s “ohňostrojom” preblikujúcich žiaroviek. Prvé milostné zážitky, hoci odosobnené od citu, sú v týchto scénach znázornené ako tajuplné rozkoše zo spoznávanie vlastnej sexuality.

Plyšový charakter miesta zvýrazňujú biele vankúšiky. Vďaka nim je možný neprerušený pohyb medzi priestrom strip baru a Elaininou izbou. Vankúšová bitka s opitými štamgastami končí v momente, keď vstup pani Robinsonovej mení priestor na domáce prostredie, v ktorom má moc prerušiť mladícke hrátky. Neustála zmena hracích priestorov na javisku nezavisí na prestavbe scény. Plynutie scénického času, podtrhnuté hudobným tušom, je vyjadrené krúžením hercov okolo hracej plochy. Priestor sa teda mení na základe naratívneho plynutia deja, nerealisticky. Nedá sa však hovoriť o filmových strihoch, predstavenie prebieha v nezastavenom kolobehu medzihier a hlavných výstupov.

Fraškovité herectvo a prehnané intonácie v réžii Jakuba Kroftu sa snažia priblížiť afektu zbohatlíckych malomeštiakov. Predstavenie trvá hodinu, čo je akurát čas, keď je tento prístup k rolám percepčne prijateľný. Prirodzenú ihravosť dodáva inscenácii kabaretný zbor spevom filmových piesní Sound of silence či Mrs.Robinson. Priznaná jednoduchosť výrazu i priame postupovanie po hlavnej línii deja vytvára pochopenie medzi realizátormi a divákmi mladšieho veku. Ide teda predsa o porušenie tabu či skôr stále sa opakujúcu generačnú vzburu?

Recenzi na Absoloventa naleznete také na blogu Divadelních novin.

Komentáře k článku

Nový komentář