Kuchyňa Arnolda Weskera je čiernou dierou osudov jednotlivých pracovníkov. Aj keď by sa mohla zdať totálne zmechanizovaným miestom, osudy ľudí tu na pozadí práce vystupujú do popredia viac ako inde. Vplyvom neustále sa opakujúcej činnosti sa snažia zachovať si kúsok svojej ľudskosti a emocionality.
Zoltán Balázs predkladá kuchynské aktivity ako rituál, kde každý má svoju funkciu. I keď sa herci brodia múkou, ktorou je zasypaný celý hrací priestor, roznášanie tanierov, či naberanie polievky prebieha s istou noblesou. Pocit bohatstva umocňuje scénografia a kostýmy Petra Polgára. Servírky sú podriadené kuchárom, tí sú podriadení hlavnému kuchárovi a on je miláčikom majiteľky Marango (Daniela Kuffelová), ktorá nad nimi sedí na červenom rebrinovom kresle, umiestnenom vyššie než ich hlavy.
Pôdorys scény je kruhový a diváci sedia v dvoch radoch okolo nej. Na zemi je vyspaná múka, v ktorej sa postavy pohybujú a zároveň s ňou narábajú ako s jedlom. Zo stropov visia veľké zlaté taniere, evokujúce luxus. Na nich si každý z kuchárov pripravuje svoje jedlo. Pod taniermi sú biele taniere a kocky, ktoré sú používané ako sedačky alebo stupienky, po ktorých chodí Marango. Cukrár vyrába múčne dezerty vyzerajúce ako kopčeky zmrzliny. Múka z tanierov je servírkami presýpaná do veľkej kruhovej nádoby uprostred javiska, čo môžeme považovať za zhromažďovanie peňazí získaných od zákazníkov. Všetci sa v nich topia alebo po nich šliapu, ale ani jedno z toho im nevyhovuje.
Dlhé mužské kostýmy pripomínajúce japonské rituálne oblečenie prispievajú k atmosfére bohatstva a plnosti. Ich funkčnosť je obmedzená iba na vizuálne pôsobenie. Čašnícke uniformy sú čierno-biele. Zo všetkých má len jedna do bieleho trička vložený hnedý kus látky, čím sa odlišuje. Ona je súčasťou jedného z hlavných konfliktov v kuchyni, neustále sa háda so svojim priateľom, agresívnym kuchárom (Milan Ondrík). Zároveň rieši osobnú dilemu. Opustiť, či neopustiť svojho manžela kvôli láske k nemu?
Búchaním lopatiek na múku o zlaté taniere je hercami vytváraný rytmus, ktorý opakované výkriky jedál viacnásobne mechanizuje. Vývoj dňa sa prostredníctvom neho formuje do neznesiteľnej rutiny a vytvára bublinu monotónnosti. Z nej sa všetci vytrhnú až v prítmí svetiel tajomnou scénou o ich vlastných snoch.
Inscenácia končí výstupom agresívneho kuchára, ktorý už svoju prácu nestíha vykonávať a nová čašníčka Violet (Alena Pajtinková) je na neho kvôli tomu nepríjemná. Zúfalou snahou o prebratie moci nad všetkým zlom, čo sa okolo neho deje zhadzuje všetko nazhromaždené jedlo na zlatých tanierikoch. Nakoniec sa vrhá do veľkej nádoby s pomyseľnými peniazmi, rozvíri múku všade navôkol. Šéfka Marango schádza zo svojej červenej sedačky a nežiada svojich podriadených aby jej pod nohy kládli kocky dvíhajúce ju nad úroveň všetkých ostatných. Ruší sa medzi nimi akákoľvek nadradenosť a stáva sa z nich skupinka ľudí. Replika Marango „Dávam vám prácu, jedlo, peniaze. Čo viac vám ešte môžem dať?“ odkazuje na myšlienku celej inscenácie.
V premyslenom mechanizme nie je možné zmeniť niečo k vzájomnej spokojnosti. Čo teda s bezvýchodiskovým zlom na pracovisku. Môžeme ho ignorovať, podliehať mu, alebo si vážiť a chápať ľudí, ktorí mu deň čo deň podliehajú.
Recenzi na Kuchyň naleznete také na Blogu Divadelních novin.
Arnold Wesker – Kuchyňa. Réžia Zoltán Balázs, preklad Alexandra Ruppeldtová, dramaturgia Judit Goczán, scéna a kostýmy Peter Polgár. Písané 28. septembra 2011 na festivale Divadelná Nitra.