Posledný inscenačný výtvor z dielne Buranteatru je postavený na dramatickej predlohe od súčasného poľského autora Michala Walczaka, pre ktorého to je už v poradí siedme uvedenie na českých divadelných doskách. Jeho najnovší text Amazonia (mal v Buranteatri českú premiéru), zachytáva čerstvých absolventov hereckej školy, ktorý musia čeliť obávanej životnej dileme každého umelca: Robiť skutočné umenie bez zisku a deň čo deň zvádzať boj s materiálnou existenciou, alebo sa zapredať komerčnému strašiakovi a môcť si dovoliť solventnejší život?

Téma nakoniec blízka samotnému súboru Buranteatr, ktorý je tvorený viac z profesionálnych divadelných nadšencov, než ľudí snažiacich sa skrz skleslý divácky vkus namastiť peňaženky. Táto skutočnosť sa odráža predovšetkým v ich výsledných tvaroch, ktoré sa vyznačujú poctivým hereckým remeslom a snahou o umelecké zdelenie . V poradí 22. inscenácia Amazónia je toho dôkazom. Dramaturg Jan Šotkovský sa tento krát rozhodol režisérsku taktovku zveriť do rúk Mikolašovy Tycovi. Ten sa s poľským autorom už mal možnosť stretnúť na javisku Jihočeského divadla, kde predošlú sezónu inscenoval hru Lov na losa. Walczakova poetika mu je zrejme dobre známa a spolu zo scénografom Karlom Čapkom prišli do Brna nachystať, či „ušiť“ inscenáciu „buranom“ priam na telo. Dramaturgia stavala na komickosti, cez ktorú sa na umelé javiskové svetlo prediera trpká skúsenosť magistrov nielen umenia, ale takisto humanitných oborov. Väčšina z nich je nútená vydať sa nakoniec inou cestou než by si želali a len hŕstka nájde uplatnenie v tom, čo vyštudovali – samozrejme len tí najlepší. Ostatní musia doslova zahodiť získané vedomosti a svojim intelektom plytvať v nepopulárnych kancelárskych kójach. Walczak si zo širokého spektra „neúspešných“ vyberá mladý zamilovaný pár absolventov hereckej akadémie, žijúcich v stiesnených finančných pomeroch. Čakanie na skutočne veľkú divadelnú úlohu sa zdá byť nevyhnutnou etapou k svetlejšej budúcnosti. Čo sa však stane ak táto príležitosť neprichádza?

Dej hry sa začína odvíjať od momentu, kedy sa spoločná cesta mladých hercov začne rozchádzať. Aneta (Kamila Zetelová) vyhráva konkurz na hlavnú postavu v seriáli Amozónia. Je to len dočasné riešenie, aby bolo z čoho zaplatiť nájom. Jej partner Mundek (Michal Isteník) zostáva verný svojím ideálom a je odhodlaný naďalej pojedať úboho obložený herecký chlebík. Miesto hrania si privyrába na ulici ako maskot pivovaru. Z mladej herečky sa tak postupne stáva seriálová hviezda, zatiaľ čo sa jej druhá polovička podieľa na vytvorení dokonalého divadelného tvaru z pseudointelektuálnym režisérom Jurekom (Lukáš Rieger). Ich životné postoje sa menia, spoločné záujmy sa vytrácajú, čo nakoniec končí vzájomným odlúčením. Aneta nachádza spriaznenú dušu v náručí seriálového kolegu. Spomienkou na predošlí život zostáva len plod ich lásky, objavujúci sa hneď po narodení v seriáli. Tyc so Šotkovským svoju inscenáciu štrukturálne vystavali na krátkych etudách z televízneho prostredia, so scénami z divadelných skúšok, odohrávajúcich sa buď v špinavej továrenskej hale, alebo v lesoch severného Poľska. Takéto paralelne striedanie podporuje dynamickosť inscenácie. Spojivom jednotlivých scén a zároveň tiež hnacím motorom je v Amazonií najmä grotesknosť, ktorá nie je do situácií násilne vtlačená, ale skôr z nich vyvodená. Bez nej by dvoj hodinová inscenácia v záverečných scénach začala stagnovať. Niektoré etudy odohrávajúce sa v televíznom štúdiu slúžia viac na pobavenie, než aby boli nositeľmi deja a z celkovej perspektívy sa zdajú byť zbytočnými. Herci v nich však dokazujú, že sú schopní zvládať svoje remeslo, keď z paródie na plytké televízne herectvo dokážu vytvoriť komickú podívanú, ktorá v sále na Stadione vyvolávala salvy smiechu.

Podstatnou zložkou v inscenácií je scéna Karla Čapka. Priestor garzónky v nej odkazuje na súčasné spoločenské nálady v Poľsku, ktoré ako sa zdá po posledných voľbách, prechádza prerodom. Byt mladých partnerov predstavuje vyvýšené pódium na ľavej strane javiska so zadnou stenou. Tá azda najpresnejšie zobrazuje nálady mladých Poliakov, keď na nej v spoločnej harmónii visí plagát z filmu Wiedzmin a fotografia Jána Pavla II. Dva protichodné symboly vystihujú skutočnosť, že mladí poliaci prekrmovaní globálnou kultúrou stále zostávajú verní tradičným hodnotám, snažiac sa nájsť kompromis medzi iracionálnou dobou a vierou. Polarita medzi vierou a gýčom je výstižná. Počas osvietenstva sme z pomyselného javiska teatra mundi vytesnili Boha, ktorého však vysoké umenie nahradiť nedokázalo a preto sme siahli po lacnej náhrade, prihovárajúcej sa k nám skrz sentimentálnosť. Ta je v scénografii zosobnená televíznym štúdiom na pravej strane javiska. Tvoria ho len dve stoličky a praktikábel. Dôležitým významovým znakom sa v pojatí stáva zelená farba. Predstavuje umelý svet, fikciu, na ktorú sú premietane digitálne zábery juhoamerickej džungle, kde sa seriál odohráva. Tento umelý svet sprostredkováva divákom to čo požadujú a stáva sa tak odrazom ich vkusu. Banálna telenovelová zápletka bohatého mladíka a chudobného dievčaťa, ktorí musia v mene svojej lásky bojovať s triednymi konvenciami, aby nakoniec utiekli do samého lona prírody, kde sa zomierajúci mladík snaží dopátrať odpovede na zmysel života. Esencia televízneho štúdia sa po čase dostáva i do domova mladého páru. Všetky bytové doplnky sú v poslednej tretine predstavenia odeté do zelenej farby a tiež pribudne nová rekvizita, ktorou je zelená televízia. Možno teda mcluhanovsky konštatovať, že obrazovka sa vkradla do obývacej izby a pohltila ju. V jej žiarení mladý par definitívne končí svoju spoločnú cestu.

Walczak ponúka modelové situácie, ktoré sú svojou banálnou zápletkou značne nadnesené. Polarita medzi mediálnym svetom a svetom, v ktorom by mal prevládať estetický cit, je divákovi predložená bez zjavného zámeru vyslovovať súdy zo strany autora. V konečnom dôsledku môžeme vidieť medzi vyšším umením a gýčom podobné prvky. Kultúrny dualizmus v dramatickom priestore sa odzrkadľuje tiež v postavách, kedy si každá z nich môže na javisku nájsť svoj protiklad. Postava avantgardného režiséra Jeureka v sebe zahŕňa grotowského metodičnosť s artaudovským vizionárstvom, ktoré sú rámcované ukážkovým diletantizmom. Svoj „Masterpiece“ Apokalypsa sv. Jana sa snaží naskúšať už niekoľko desaťročí, no nedokáže dospieť k výslednému tvaru. Chce robiť divadlo aké tu ešte nebolo, ale nemá vlastne žiadnu konkrétnu predstavu ako sa k nemu dopracovať. Jeho post-postmoderná zúfalosť je korunovaná metaforickými výrokmi, bez zjavného zmyslu a táto jazyková bariéra bráni dvojčlennému hereckému súboru sa plne realizovať. Na javisku mu robí odraz Režisér seriálu (Vojtěch Blahuta), odetý do štýlovej fialovej polokošele. I on - tak ako všetky postavy zúčastňujúce sa nakrúcania - si jasne uvedomuje, že ich televízna práca nemá hlbší zmysel. Vytvárajú len to po čom je dopyt. V jednu chvíľu chce všetko zabaliť a nakrútiť film o varšavskom povstaní, ktoré je v kinematografii už tak módne, až sa stáva gýčovým. Nedokáže však opustiť istý zárobok, prežívať v neistote a tak sa podujme režírovať druhú sériu Amazónie. V nej sa už neobjaví hlavná hviezda Kryštof (Vaclav Hanzl), ktorá sa z televíznymi divákmi lúči veľkolepou smrťou (zastrelený guľometom), trvajúcou niekoľko minút. Neúspešný absolvent pre svoje emocionálne zafarbené herectvo našiel uplatnenie práve v seriáloch. Táto postava si nič nenahovára. Vie, že pre divadlo sú jeho vlohy nedostačujúce a práve z jeho úst vychádza, že divadlo sa nachádza v rozklade, pretože v ňom každý ide len po prachoch. Hanzlov prejav je satirická karikatúra na telenovely. Je v ňom však badateľná určitá snaha o zachytenie vnútorných pochodov postavy. Akoby arogantná pózerovitosť je len maskou, za ktorou sa skrýva skutočne citlivý človek. Herec so svojou postavou pracuje a v záplave štylizovaných gest sa snaží konštruktívne odhaliť jej pozitívne povahové stránky.

Inscenácia Amazónia objektívne hodnotí dnešný herecký trend privyrábania si v nikdy nekončiacich seriáloch, čo sa podľa kritiky rapídne podpisuje na ich divadelných výkonoch. Autorovi nejde ani tak o konfrontáciu dvoch umeleckých svetov, ale skôr sa snaží zobraziť ako môže, ten ktorý vplývať na životy jednotlivých aktérov. Hlavný hrdina Mundek je prototypom mladého umelca. „Hulí“ trávu a sníva, že raz bude môcť slobodne tvoriť. Čoskoro však naráža na životnú realitu a po neúspešnej premiére Apokalypsy končí i on v nenávidenom seriály, kde mu úlohu Indiána dohodí jeho už bývalá partnerka. V poslednej scéne s Anetou prestupujú pred zelené plátno a spolu s ich potomkom. Rodina je opäť pohromade vo fiktívnom svete Amazonských pralesov, cez ktoré sa má divákovi dostať stratená životná harmónia a prízrak emotívneho dobrodružstva.

Komentáře k článku

Nový komentář