Nová inscenácia NDB bola uvedená v rámci festivalu Redfest na scéne Reduty. Pozrime sa spolu bližšie na komorný projekt Daniela Špinara a Dory Viceníkovej, ktorý v sebe vytvára priestor pre viacero verzii slávneho románu, a zároveň sa vymedzuje do vlastného vnímania času.
 

Inscenácia inšpirovaná Nebezpečnými známosťami Choderlos de Laclos sa kloní k formanovskej interpretácii tohto románu, ktorého dej sa odohráva tesne pred francúzskou revolúciou a popisuje skazené mravy aristokracie. Korešpondencia medzi libertínskymi šľachticmi vikomtom de Valmont a markýzou de Merteuil odkrýva ich záľubu v zahrávaní sa s citmi druhých. Ich lži sa však začnú obracať proti nim a sami zažijú, aké je to stať sa slabými a bezmocnými. Dielo v 175 listoch odhaľuje spôsoby mocenských svadieb, zámerné prehliadanie nevery, či neschopnosť vyrovnať sa s novoprichádzajúcimi citmi. Inscenácia ruší zásadné postavy Cécile, grófa de Gercourt a rytiera Dancenyho. Gercourt milenec markýzy si má vziať za ženu o 21 rokov mladšiu Cécile. Ohrdnutá markýza prizve do „hry o česť“ Valmonta, ktorý sa však zameria na vlastnú obeť, a tak sa de Merteuil snaží zkaziť sobáš prostredníctvom do Cécile zamilovaného Dancenyho. Ten po odhalení pomeru Cécile s Valmontom vyzve vikomta na súboj, v ktorom Valmont zomrie porazený fyzicky aj duševne kvôli úmrtiu svojej milovanej de Tourvel. Cécile si vezme Gercourta, ale je pravdepodobne tehotná s Valmontom.

Valmont preberá úlohu hlavného hrdinu a je priesečníkom načrtnutých vzťahov. Vďaka dramaturgickej úprave Dory Viceníkovej vystupujú v hre len tri postavy: Vikomt de Valmont, Markýza de Merteuil, prezidentová de Tourvel. Kvôli zúženiu charakterov nie je možné sledovať gercourtovskú líniu, ktorá by markýze dôvodila horkosť správania voči Valmontovi. Nepsychologický prístup k charakterom podtrháva alogickosť vzťahov medzi postavami. Bezcitnosť sa tak nemá za, čo schovať, obnažuje sa v celej svojej krutosti. K depsychologizácii dochádza aj u de Tourvel. Režisér si kladie otázku: Prečo je táto žena tak moralizujúca? Odpoveď môžeme rôzne variovať, svedomie a výchova, spoločnosť a výchova, či zvyk. U madame de Tourvel Daniela Špinara sa jedná o svedomie k spoločnosti a výchovu. Scénické znázornenie prebieha jednoducho. Na zvuk spúšte paparazzi foťáka reagujú všetky postavy, ale len pri Jane Pidrmanovej, čoby de Tourvel, sa reakcia nezhoduje s očakávaním diváka. Narušenie štruktúry vzniká v bode, keď sa do vyumelkovaných pohľadov smerovaných na neviditeľný objektív pripojí táto herečka. Spiklenecké duo vníma fotenie ako možnosť nastaviť sa do atraktívnej pózy, zatiaľ, čo konzervatívna žena sa pred skutkom, ktorý túži urobiť pri zvuku foťáka zháči a prestane konať. Nastáva spochybnenie hraníc morálky. Je smerodatnou tá morálka, ktorá vyzdvihuje, že nezáleží na tom, čo robíš, keď si o tom vnútorne presvedčený? V momente, keď si diváci uvedomia, že aj počestná a zásadová žena je len hračkou spoločenských kódexov, vývoj akcie, a teda sex s Valmontom stráca zlomovú hodnotu. Namiesto toho je dramatický potenciál nevery vydatej ženy nahradený akčnosťou vášnivo zamilovanej milenky. Do popredia sa dostávajú otázky, či je vôbec možné dosiahnuť lásku a šťastie. Valmontova potláčaná zamilovanosť je najbližšia znázorneniu Ruperta Everetta v 5dielnom koprodukčnom spracovaní Josée Dayana z roku 2003. I keď inšpirácia nie je zrejmá kvôli miešaniu historických kostýmov s kostýmami civilnými, napríklad oblek a šaty so strihom 50-tych rokov, javí sa ako pravdepodobná. Práve do 50-tych rokov bola francúzsko-britsko-kanadská miniséria zasadená. Vzniká tak dojem chladnokrvného Valmonta v tradične aristokratickom kostýme 18.storočia s Valmontom pomaly sa odličujúcim až do momentu stroho oblečeného súčasného elegána.

Skrz fragmentarizáciu už zúžených možností diela - pomocou prestrihov - inscenácia inšpiratívne zachováva akčnosť scén a prenáša pohľad z drámy samotnej na divadelnosť jednotlivých dialógov. Prestrihy sa odohrávajú po tme, pričom počujeme psychadelické frázovanie slov erotika - romance. Živelné predely určujú dynamiku, od ktorej sa scény musia odraziť, aby získali počiatočnú energiu, ktorá prúdi každým obrazom oddelene a samostatne. Navyše inscenácia kombinuje reálny čas s inscenačným. Predstavenie používa televízny prenos zo šatne hercov, kde vidíme prípravy a líčenie. Reálny čas sa tak transformuje do času inscenovaného. Prenos sa do inscenačného času zhmotňuje automaticky pri vysielaní obrazu na javisku.

Postavy sú jasne vymedzené tak, aby spolu kontrastovali. Valmont stojí na pomedzí zvyku a lásky, de Tourvel medzi spoločenským vylúčením a dobrodružstvom a markýza medzi pretvárkou a sebestačnosťou vo svete mužov. Zatiaľ, čo u Formana je de Tourvel zobrazená ako mĺkva žena prejavujúca sa hlbokými činmi, Špinarova a Dayanova je presvedčená, že dokáže premôcť Valmontovo staré ja moralizujúcimi rečami. Herečka sa tak dostáva do pozície, kedy je väčšiu časť inscenácie nútená stáť v úzadí, čoby Valmontovo čierne svedomie. V románe sa predsa jedná o korešpondenciu medzi dvoma pletichárskymi šľachticmi, kde sú ich obete len úlovkami pre vlastné pobavenie. Madame de Tourvel tak zákonite zostáva na okraji, akoby pomaly opúšťala scénu so všetkými tými postavami, ktoré inscenácia ani nepripustila k hre. Naproti tomu britké dialógy Václava Vašáka a Evy Novotnej prekypujú možnosťami na výrazovo expresívne herectvo. Vašák sa ohybne prehupuje zo scény do scény. Vyskakovaním na stolík preráža dierku do Valmontovho sebestredného charakteru tým, že mu dodáva nežne šibalské chlapčenské rysy. Pri spájaní čiernych kresiel pôsobiacich robustne, ale ľahko, vznikne pre Vašáka „formanovská vanička“. Vytŕčajúc z nej končatiny pôsobí herec uvoľnene a sebaisto. Vtipne sa tak vymieňajú úlohy medzi protagonistami, kde Vašák nachvíľu získava nonšalantnú prevahu nad Novotnou. Zlosť prejaví, až keď je odmietnutie markýzy definitívne napriek tomu, že „vyhral“ stávku a vzdal sa de Tourvel. „Vojna“ medzi vikomtom a markýzou prebieha v zatemnení scény, celá pozornosť diváka sa môže sústrediť na zvuky naozajstnej vojny.

Fragmenty, zintímnenie deja, hyperbola skrátenia situácií, zlúčenie reálneho času s inscenovaným skrz televíznu projekciu, to sú prostriedky, vďaka ktorým je réžijno-dramaturgická úprava Nebezpečných známostí vydarená. Čo sa však stalo s Valmontovým dieťaťom? Je naozaj možné Valmonta nechať zomrieť bez potomka vediac, že Valmontov pobehuje po svete mnoho?

Komentáře k článku

Nový komentář