Akoby Tarelkin zomrel/nezomrel včera

Dnes už klasická divadelná hra Tarelkinova smrť od ruského dramatika Alexandra Suchova – Kobylina vyšla knižne po prvý krát v roku 1869 ako posledný diel nadväzujúcej trilógie Obrazy minulosti. Samotný autor ju označil za žart v troch dejstvách a pre svoju satirickú povahu, kritizujúcu prehnitý cársky režim, sa jej uvádzanie takmer okamžite zakázalo. Na divadelné dosky sa dostáva na prahu dvadsiateho storočia, avšak do širšieho európskeho povedomia až v roku 1917, kedy v nej avantgardný režisér V. E. Mejerchold po prvý krát predstavil svoju konštruktivistickú scénu. Na ostravskom divadelnom festivale sa týmto titulom prezentoval herecký súbor Komornej scény Aréna a návštevníkom divadla ukázali,, že tento takmer stopäťdesiat ročný text je i v súčasných dobových pomeroch bytostne aktuálnym.

Ak by som hľadal správne pomenovanie na vyjadrenie celkového dojmu z druhého predstavenia festivalu, určite by nim bolo slovo nevyváženosť. Dramaturg Tomáš Vůjtek sa síce pomerne prísne pridržiaval textovej predlohy, no nevymedzil presne obdobie, v ktorom sa jeho predstavenie odohráva (tento nedostatok sa prejavuje hlavne v kostýmovaní niekoľkých postáv). Táto benevolentnosť dovolila inscenačnému týmu menšie „úlety“, majúce za následok nehomogénnosť konečného tvaru. V prevedení realistického textu chýbal presný koncept, určujúci mantineli, v ktorých by sa dej odvíjal. Zarážajúcim faktom však zostáva samotná skutočnosť s akou presnosťou by sa dalo transformovať obsahové zdelenie do tuzemských spoločenských kontúr. Kobylin nám predkladá obraz skorumpovanej justície, v ktorej si jej reprezentanti môžu dovoliť čokoľvek, a to bez akéhokoľvek postihu. Stačilo by vymeniť mená postáv a s ľahkosťou by sa nám vyobrazil stav nášho súdnictva. Jeho Tarelkin (Jozef Kaluža) je len malou rybou v mory, ktorá sa zhodou náhod dostane ku materiálom kompromitujúcich vrchného súdneho radu. Miesto toho, aby previnilca usvedčil, sa rozhodne ho vydierať, čím si chce zaistiť budúcu existenciu. Veď tí čo sa snažia presadiť spravodlivosť sa zväčša stanú obeťami mocenský pák, tak na čo sa vlastne snažiť?

Dej hry sa síce točí okolo bezvýznamného úradníka, ale skrz jeho zamotaný príbeh nám autor predkladá sociálne typy z celého spoločenského spektra. Márne by sme, ale hľadali pozitívny charakter a tobôž hrdinu. Vo svete ruského dramatika sú všetci „účastníci predstavenia“ hnaný prasprostou túžbou, nech už pramení z finančného zisku, či vyznamenania. Postava milicionára Rasplujeva (René Šmotek) nám ukazuje aké ľahké je vypracovať sa z „malého človiečika“, tuctového zlodejíčka, na dôležitú pozíciu, s ktorej možno rozhodovať o osude iných. Stačí ak je hnacím motorom neukojiteľný apetít (ten tvorovia oproti predlohe značne minimalizovali).

Strážnik je prihlúpli pijan, ktorý je poverený vyšetrovaním nezmyselného prípadu z vampírom. Tento človek postráda schopnosť vlastného uvažovania a je ochotný uveriť každému nezmyslu, hlavne ak mu ho do hlavy vopchá jeho excelencia súdny rada Varravin (Albert Čuba). Ten svojou arogantnosťou a slizkou uhladenosťou vyniká nad všetky ostatné postavy. Jeho prefíkanosť pri manipulovaní s prostými milicionármi je dovedená do krajnosti, keď ich presvedčí o existencií mystickej bytosti a na základe tohto vykonštruovaného prípadu sa dostáva k usvedčujúcim písomnostiam, ktoré mu vydá stýraný a vysmädnutý Tarelkin, držaný vo väzbe.

Spomínaná nevyváženosť sa najvehementnejšie prejavuje v hereckej akcií. Tá sa počas celého predstavenia strieda a prechádza od civilného prejavu k expresívnym výlevom, či nechceným, ale za to vydareným improvizovaným číslam. Sám Kobylin v poznámkach k inscenácií apeluje, aby hralo živo, veselo, hlasito. Pokiaľ sa režisér Ivan Krejčí pridržiaval týchto rád všetko fungovalo ako malo, no ako náhle skĺzol do opisnosti, tak jednotlivé vystúpi stratili predošlé tempo a len s ťažkosťami na neho opätovne nadväzovali. Svoju postavu si najvyrovnanejšie držal Marek Cisovský, ktorého veliteľ Och, s umastenými vlasmi a ležérnym postojom, najzreteľnejšie vyjadroval ubíjajúcu ruskú realitu. Jeho malátny prejav, štylizovaná chôdza, zobrazovala jeho nadnesenosť, no tiež v nej bolo možné pozorovať určitú apatiu k okolitému svetu. Veliteľ samozrejme berie úplatky, ale tiež drží v medziach svojho príliš horlivého podriadeného Rasplujeva, ktorý sa v nadobudnutej moci vyžíva. Tento samozvaný sudca pri násilnom vypočúvaní primitívneho domovníka preriekne „teraz viem ako chutí moc“. Kobylin dokazuje ako podmanivá a nekontrolovateľná môže byť príchuť moci zverená tým „malým ľudom“, čo sa vždy ako muchy vyroja v totalitných systémoch. V mocenskom boji však jasne dominuje vrchný súdny rada, ťahajúci za špagáty. Svoju obeť Tarelkina si vychutnáva až do poslednej chvíle, pretože si dovolil ho vydierať. Istú dobromyseľnosť ukazuje Varravin až v samotnom závere predstavenie, kedy vracia ubitému úradníčkovi doklady s odporučeniami a takisto mu poskytuje finančnú podporu na cestu do Moskvy. Obaja následne odchádzajú v objatí zahalený sudcovým plášťom. Je tak síce vynechaný záverečný Tarelkinov monológ, ale posledný obraz o to silnejšie asociuje diabla odnášajúceho si svoju obeť do podsvetia.

Expresionisticky pojatá scéna Milana Davida, ladená do zelenej kaki farby, svojimi zošikmenými rámami dverí síce pôsobila pôsobivo, no nie celkom zapadala do dramaturgického pojatia. Jej autor sa zrejme snažil ozvláštniť jednotvárny ruský svet, ale azda väčšmi by sa na javisku hodila špina a hniloba, odkazujúca k nefunkčnosti cárskeho režimu. Tato nadnesenosť bola dôsledkom benevolentnej koncepcie a následne už ani neprekvapilo, keď sa na nej objavili deti v značkovej obuvi, či šiltovke (svojim postojom sa podobajúci na dnešných sídliskových raperov), alebo veriteľ v slnečných okuliaroch s koženým kabátom, ktorý akoby si práve odskočil z natáčania nejakého postapokaliptického filmu. Všetko toto bolo v kontraste s realisticky kostymovanými milicionármi. Scéna zo svojimi troma dverami bola však účelná a dovoľovala postavám pomerne dobrý pohyb.

Inscenácia Tarelkinova smrť v prevedení Komornej scény aréna nemôže nijak uraziť. Táto hra je aktuálnou i v dnešných pomeroch a zrejme vždy bude. Jej autor skrz karikatúru dokázal dokonalo vyjadriť byrokratickú korupciu, ktorá je celou spoločnosťou bez odporu tolerovaná. Škoda len, že inscenačný tým s istotou nevsadil na ľudovú dynamickosť a veselosť.

Komentáře k článku

Nový komentář