Un peu absurde?

„Tohle je možná den, který mně přivede k nejhoršímu, nebo sním vlastní hovno.“ Hláška, ktorá najviac vystihuje dnešné predstavenie Divadla Petra Bezruče?

Po Pornohvězdách a Rodinnej slávnosti nám Divadlo Petra Bezruče ponúklo neopakovateľnú intímnu atmosféru predstavenia Bluesmeni. V očakávaní sme sa usadili a pri pálení reflektorov na naše telá sme čakali a čakali. Spočiatku to vyzeralo, že naše čakanie sa vyplatilo. Dostali sme sa totiž priamo do vysielania rádia KQFC na frekvencii 104 FM. Oscar Brent v podaní Norberta Lichého a Morgan Sanders v podaní Lukáša Melníka nám ponúkli pár gagov, smiech a zápletku. Zaviedli nás do světa blues, do osudov fenomenálnych bluesmanov, do príznačných hitov BBB Blues a DDD Blues a pripravili nás na ďalší rozmach inscenácie. Zrejme sa každý pýtal, ako asi dopadne príbeh Roberta Boyera, tajemného bluesmana. Ale, všetko bolo inak. Po tomto dojemnom príbehu sa nám otvorila druhá časť inscenácie pomenovaná Tupelo. Ženu vidiacu anjelov nasledovali postavy na kľúč pohybujúce sa ako bábiky, štyria samotári riešiaci svoje osamotenie, slepá prostitútka či muž, ktorého rodina nepoznávala. Boli to príbehy, či len scénky snažiace sa vyvolať v divákovi dojem nepochopenia? Čo ich spájalo? Tragické osudy, nedopovedané slová, chaos, záplava…blues…?

Hudba (Matěj Kroupa) celého predstavenia bola famózna. Veď čo iné sa dá povedať o blues. Gitary, klavír, bubon, alternatívne nástroje, štvorštvrťové členenie taktu a ťažoba ľudského osudu. Lenže ťažoba vládla aj v divákoch. Čo tým vlastne autor chcel povedať? Snažíme sa príliš hľadať nejaký zmysel, ktorý tam nie je, či naopak? Naše Blues zostalo na mŕtvom bode. Nič, ani blues, nám nepomohlo prejsť cez tú zápletku. Veľa zostalo nepochopeného, napriek dokonalým hereckým výkonom, primeranej scéne, komornému publiku (ktoré čakalo s preveľkým či priveľkým očakávaním a úspešnému začiatku.

Jedna veľká plechová stena s nápisom Blues, neskor zložená ponúkajúca priestor pre herca za ňou, potom znova rozložená s priliehajúcim nápisom Blu, ktorý vyjadroval naše nepochopenie a nakoniec úplne rozložená s obrázkom Coca Coly a …Ameriky. K tomuto na scéne sa potom pridali dlhé palety na pružinách dokonalo reflektujúce konanie postáv. Scéna viac nepotrebovala, viac sa ani nežiadalo, herci dokázali zahrať všetko, čo sa inscenáciou zaumienilo. Odev nijako nevynikal, Blues je predsa pohodový, stačila tvár belochov natretá na čierno, čiernočervené kostýmy. Všetko to spolu s výkonmi hercov vytváralo krásnu symbiózu, ktorá sa však tratila v zmysle. Prečo vobec dve časti predstavenia, ktoré by pri rozvití myšlienky bolo dokonalé? Šokovať?
Piatkové predstavenie nám ponúklo zdravú dávku humoru, tragiky, modernosti či originálnosti, výsmechu, taktiky… Inscenácia je nepochybne špecifická, prekračuje nejakým štýlom ostatné (otázkou je akým štýlom, vyvoláva v divákovi zmiešané pocity a snaží sa ho prinútiť k premýšľaniu. Ale čo sme to vlastne videli? Aj keď sme sa spočiatku bavili, aj keď vtipy boli trefné (len nie knihy Ludvíka Vaculíka, aj keď inscenácia vykreslila situáciu dnešného nepochopenia slovenčiny mladými Čechmi, aj keď to bolo celé o blues, o utrpení, o chaose, o ťažkom živote, aj keď táto inscenácie je iná jako ostané, aj tak je ťažké jej prisúdiť popredné miesto na rebríčku inscenácií tohtoročného festivalu Ostravar. Sme málo teatrologickí, málo originálni, málo chaotickí? „Když máš smůlu, tak i v kundě na hřebík narazíš.“ I takto by sa dalo zrezumovať predtstavenie Divadla Petra Bezruča pod režisérskou taktovkou J. A. Pitínského.

„Tak to by bolo.“ – povedal niekto v sále po spadnutí opony. „Neviem.“ „Hm, ja som úplne out, out of mind.“ Nepochopené tváre, či predovšetkým tváre zadumané, mrak myšlienok nad sedadlami v komornej sále Divadla loutek v Ostrave, pomalý odchod a úsmevy hercov. Hra klavíra a gitary, cesta po schodoch v znení kaviarenskej hudby. Kabáty a promptné vyprázdenie priestoru pred sálou. Čo to bolo? Pizza na rozpálenej plechovej streche, to predsa poznáte. Story of the Blues.

Komentáře k článku

Nový komentář