S Heidrichom von Kleistom sa nespája len prestížna nemecká literárna cena, ale ide predovšetkým o najväčšieho dramatického génia svojej doby, ktorého umenie plne zažiarilo až po jeho smrti. Bol to vrcholný romantik, nenachádzajúci medzi svojimi druhmi pochopenie, pretože vlastnú dobu svojim dielom presahoval – tak ako každý veľký umelec. V jeho dramatických textoch okrem romantickej tematiky, hmatateľne badať prvky typické pre psychologicky naturalistické divadlo. Kleistov génius je často prirovnávaný k inému hudobnému velikánovi tej doby, k Beethovenovi. Teoretici vidia ich spoločné črty v schopnosti striedať chvíle ticha s chvíľami ruchu a dosahovať tým súzvuku. Najmä dramatikovo umenie zámlk v sebe zahŕňa istú zdeľovaciu rovinu, ktorá je podtrhovaná hlbokými metaforami. Za jeho vrcholné dielo sa v tomto smere dá považovať jeho posledný text Princ Homburský.

Na adresu tohto dramatického diela, ktoré bolo dokončené presne pred dvesto rokmi (premiéra 1821, Viedeň), sa vyjadril nemenej významný nemecký píšuci básnik R. M. Rilke v roku 1913 slovami: „... aká úzkosť srdca – aké zúfalstvo – aká miera obetí.“. Princ Homburský patrí k pomerne ťažším textom pre inscenovanie, jednak kvôli zložitej interpretácii a jednak pre zložité metaforické obrazy. Jeho prerod na javisko si vyžaduje skúsenú režisérsku ruku a asi i to je dôvodom prečo sa tento nadčasový text za posledných šesťdesiat rokov objavil na českých scénach len dva krát. O to viac prekvapilo, že si ho ako východiskovú zložku zvolili študenti posledného ročníka brnenskej JAMU pre svoju ročníkovú prácu. Do čela inscenačného tímu sa postavil pomerne „ostrieľaný“ režisér Ivan Buraj, ktorý predtým pôsobil v bratislavskom Divadle Ludus a tiež mal jedinečnú možnosť pracovať ako pomocný asistent u Roberta Wilsona (Věc Makropulos, Praha). Vlastným režijným konceptom sa však pri Kleistovom texte odvrátil od postdramatických javiskových prostriedkov amerického učiteľa a viac sa priblížil k epickému poňatiu divadla. Možno tvrdiť, že inscenácia bola „zbrechtizovaná“. Na javisku sa postupne objavili scudzovacie prostriedky ako veselé songy, titulky na obrazovke, či časté prehovory do publika - teda väčšina znakov typických pre brechtovo epické divadlo. Týmto krokom režisér značne odľahčil niektoré vážne časti predstavenia, a už spomínané autorove pomlky využil na komické skeče postáv. Samotný dej hry sa točí okolo nedorozumenia, alebo skôr žartu s rukavicou. Ten nakoniec vedie k strategickej chybe hlavného hrdinu pri vojnovom ťažení proti švédskemu vojsku. Kleistovi za námet hry poslúžilo popísanie bitky u Fehrbellinu z roku 1675, keď proti sebe stáli braniborský kurfiřt (knieža oprávnené voliť kráľa, alebo cisára) Bedřich Vilém a švédsky generál Wrangler. Svojim textom reagoval na váhanie pruského kráľa voči Napoleonovmu vpádu do strednej Európy a samozrejme v ňom zdôraznil dobový prúd akým bolo vlastenectvo. Postave princa Honburského sa však v jeho pojatí dostáva istých psychologických hĺbok, ktoré zo snových sfér na začiatku textu, prerastajú cez autistickú nesústredenosť a roztržitosť na bojisku, až k holému strachu o vlastnú existenciu, z ktorej pramení neromantická zbabelosť, aby v závere táto značne rozdvojená osobnosť prijala určený osud.

Polarita hlavného hrdinu mala byť jedným z odrazových mostíkov pre jej interpreta Lukáša Daňhela, ktorý skrze ňu mohol na javisku demonštrovať „brechtovsky“ žiadaný odstup od postavy. Fyziognomicky tento herec presne zapadal do škatuľky aristokrata, lenže o tom nedokázal presvedčiť v rozvetvených lyrických monológoch. V tých mali problémy i ostatní jeho kolegovia. Verš končiacim študentom robil najväčšie problémy a mnoho krát sa dalo len ťažko rozpoznať o čom ich postava hovorí. Ich prednes strádal všetky žiadané odmlky, zafarbenie hlasu, či celkový rytmus (v tomto prípade spomalenie). Netvrdím, že sa mali oddať romantickému pátosu, no vedomé vstúpenie do úlohy rečníka krásnych veršov by malo omnoho silnejšiu zdeľovaciu hĺbku, než len nezrozumiteľné „prežvatlávanie“. Tá by z dobre zohratými komickými etudami, ktoré sme na javisku skutočne rozpoznávali, plne zapadala do predkladaného režisérskeho konceptu. Herci akoby prebrali viac svojho umu z televíznych obrazoviek, než z rôznych historických divadelných nahrávok, kedy javisku kraľovali skutoční rečníci. Ich herectvo sa zameriavalo výlučne na efekt, čo dnes žiaľ môžeme badať i na väčších profesionálnych scénach.

Za najhoršiu zložku z celého predstavenie možno považovať scénu od Jany Boháčkovej, ktorej význam sa mi až do záverečného potlesku nepodaril rozlúštiť. Neveľké javisko Studia Marta od hľadiska oddeľovala opona a to samotné zahŕňalo dva hracie plány. Ten druhý sa skrýval za dverami zadnej steny a predstavoval imaginárny svet hlavného hrdinu, svet ktorého neoddeliteľnými zložkami bol anjel s bielou motorkárskou prilbou, s červeným nápisom „peace“ a diabol preoblečený za poľovníka v žltom obleku. S týmito metafyzickými bytosťami sa postavy dorozumievali cez titulky premietane na zavesenej obrazovke, keďže rozprávali výhradne po nemecky. Sám princ bol stvárnený v kostýme medveďa, čím sa zrejme odkazovalo na jeho bojovú povahu, ktorá mu bola osudnou v bitke. Medveď je hneď v prvej scéne predstavenia zastrelený samotným Kurfiřtom (Aleš Petráš) a týmto činom sa z námesačníka stáva reálna osoba. Nie je mi však jasné, čo konkrétne chcel predstavovať hlavný hrací plán javiska. Pri zadnom horizonte boli do rady rozostavané školské plechové skrinky a spolu s kruhmi v priestore sa na prvý pohľad zdalo, že sa dej odohráva v stredoškolskej telocvični. Avšak s týmto motívom sa už ďalej v predstavení nepracovalo a tak postupne jeho význam zanikal. Určitú podporu hercom poskytoval stôl s lavičkou, no ich znak sa taktiež príliš nemenil a miesto objektov zostali iba predmetmi. Celkom zbytočnou sa javil byť drevený krmelec na ľavej strane pódia, ktorý bol použitý ako kulisa v lesnej scéne a potom v priestore už zjavne zavadzal. Pri tak početných miestach deja, ktoré sa v Princovi Homburskom vyskytujú, by sa určite oplatilo voliť minimalistickú scénu a viac pracovať so svetelnými efektmi. Skrinky v pozadí možno mali evokovať vojenské prostredie, ale potom prečo tie kruhy? Tým, že scénografia nedokázala dostatočne zosúladiť všetky prvky v jeden zmysluplný tvar, podporujúci hodnotu zdelenia, zostáva v mojich očiach veľmi slabou.

Režisér Buraj však svojim konceptom i napriek všetkým predošlým výčitkám dokázal osloviť. Vynikajúco prevedené boli masové scény v bitkách, kedy sa jednotliví velitelia postavili do rady v prednej časti javiska a za hudobného podkladu skupiny La Sera, sa v pantomimických pózach pustili do nepriateľskej armády. Spomalenými pohybmi dokázali zhmotniť podstatu vojnovej vravy a súčasne krvavé jatky odľahčiť komickými odbočkami. Kordy sa v ich pohyboch menili zo zbraní prinášajúcich smrť na vinársku násavku (hever), ktorá prináša opojenie. Odľahčenie týchto ťaživých scén skutočne povznášalo predlohu a dodávalo jej punc parodickosti. Zosúčasnenie textu sa v predstavení prejavovalo v scéne kedy velitelia skrz televízor sledovali boj a súčasne ho komentovali ako pri športovom zápase. Skutočnosť, že dnes možno vojnu sledovať v priamom prenose, čím sa stáva neosobnou, nereálnou, bolo možné znateľne čítať. Iný odkaz na dobové pomery bolo badať v scéne, kedy Natália (Lucie Končoková) prichádza do kancelárie Kurfiřta prosiť o milosť pre princa Homburského. Ten je totiž za predčasný útok – vyhrávajúci však bitku – postavený pred vojenský súd a odsúdený na smrť. V tomto momente sa obraz rozmarného romantického hrdinu mení na reálnu ľudskú postavu, ktorá sa desí zo všetkého najviac smrti a je ochotná pre jej odvrátenie zapredať svoju lásku. Natália si pred vysoko postaveným mužom vyzlieka nohavičky, čim nepriamo poukazuje na mediálne prostredie, kde sa za určitú protislužbu platí telom. Kurfiřtatom je nakoniec odmietnutá a môže si udržať vlastnú poctivosť. Princova chrabrosť a odvaha sú sympatické jeho spolubojovníkom, ktorí sú ochotní vzbúriť sa proti vrchnému veliteľovi. Ten je po ich nátlaku nútený ho prepustiť, no mladý zúfalec v tom istom čase už plne príma nevyhnutnú smrť. Jeho oslobodenie je víťazstvom individuality nad spoločenskými konvenciami, utláčajúcimi každého slobodného ducha.

Na záver treba dodať, že si dramaturgička Dagmar Radová pre inscenáciu vybrala preklad Jindřicha Pokorného z konca 70. rokov a myslím, že jej zámer sa na javisku podaril realizovať. Možno by, ale bolo lepšie text preložiť do súčasného hovorového jazyka, aby hercom nekomplikoval ich prednes. Inak si myslím, že sa študenti i napriek svojej neskúsenosti ukázali byť schopnými vyrovnať so skutočne ťažkou klasickou hrou a dokázali, že podobné hry na javisko rozhodne patria. Ich odvaha a odhodlanosť sa teda musí skutočne oceniť. Pretože len tá ťažšia cesta ich skutočne niekam dovedie.

Komentáře k článku

Nový komentář